To základné a najdôležitejšie sa stalo. Je preč, čo už dávno malo byť kdesi v zabudnutí, no znechucujúci zápach po ňom sa dlho, predlho ani len nezačne prevetrávať. Hoci si na jeho miesto sadol Gašparko, nevadí, mohlo byť aj horšie – keby si tam sadol napríklad Gašparovič. Skrátka, čosi sa pohlo. Presnejšie - rozhýbalo sa a keby sme chceli byť príliš optimistickí, povedali by sme, že sa zablýskalo na časy. Nie, nebolo to zásluhou konania slovenských politikov, ale pozoruhodný tlak ulice. Ulica teda napísala to prvé písmeno A, aby prezident dopísal aj B. Máme teda zánovnú vládu, ktorá… Nno, uvidíme.
Vŕta mi však hlavou iná myšlienka. Keby to bol náš pán prezident Kiska nejakým spôsobom uhral na predčasné voľby a vyhrala by súčasná opozícia, čo by sa stalo, ako by to vyzeralo?
Vládu by zrejme zostavoval Richard Sulík, ktorého doteraz najvýznamnejším krokom v slovenskej politike bolo, že ako totálne nespoľahlivý partner veľmi sľubnú vládu Ivety Radičovej zlikvidoval. Stal sa nespochybniteľným dokladom toho, že „útvar“, ktorý vznikol po voľbách v roku 2010, bol skutočne iba akýsi „zlepenec“. Nemôžem ani na okamih zapochybovať, že práve Richard Sulík bol najzaslúžilejším na ceste pri vytváraní Ficových „zlatých časov“.
Matovič? Môj Bože, ja síce karikatúry mám rád, ale nie všetky. Čo by asi mohol viesť človek, ktorý sa nachádza na opačnej strane zdravého rozumu? Kollár? Novátorstvo je síce chvályhodné, nie som si však istý, či hárem nemoslimského charakteru je to pravé orechové, čo Slovensko práve dnes potrebuje.
Mám hlboký - vari až sarkastický - zmysel pre komédiu; aj tragikomédiu. Aby sa vrchovato naplnil môj ideál o nej, premietam si v mysli predstavu o koalícii, na čele ktorej by pôsobili lídri Robert Fico, Richard Sulík, Igor Matovič. Ako bonus by mohol byť s nimi aj Boris Kollár… Nevraviac o tom, ako by sa hodil medzi nich A. Danko… To by už nebola ani komédia, ale priam sranda...
Ťažko sa mi to píše, lebo píšem v rozpore s vlastným hlasom davu, s ktorým týždeň čo týždeň pokrikujem na bratislavských námestiach. Ale Béla Bugár je na rozdiel od Sulíka spoľahlivým partnerom.
Marián Leško napísal, že vo svojej politickej kariére sa Béla Bugár prvý raz ocitol na zlej strane histórie. Nemôžem však nedodať, že kdekoľvek stál Béla Bugár, on bol ten, na ktorého sa mohli partneri spoľahnúť, lebo dal slovo… História niekedy sama prebehne na druhú stranu...
Dobre, že na slovenských námestiach v marcových dňoch nezavadzali politici a nezdieľali nám, čo majú na duši. Pretože my už dnes dobre vieme, že majú toho celkom dosť za ušami. Prepytujem, z jednej aj druhej strany.