Niekedy sa hanbím, že nie som schopný zakričať, zaskandovať. Lebo rovnako ako všetci prítomní protestujúci pociťujem nielen znechutenie a odpor voči vládnucemu gangu ignorantov (s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou i zlodejov), ale aj akúsi hanblivosť z nepatričného správania. Zároveň sa neviem vynačudovať, čo všetko dokážu zniesť žalúdky adresátov týchto pokrikov, a pritom obdivuhodne necítia potrebu včas si preventívne strčiť prst do hrdla… Búrim sa v duchu, ale to neukážem. Tlieskam tým, ktorí to ukážu. Závidím potom svojej žene, ktorá inak bežne a trpezlivo dvíha z chodníkov odhodené cigaretové „špaky“ a zbiera smeti a rovnako nadšene a schuti si spolu s davom dovolí zakričať, zaskandovať. (Nie je mi ani trochu ľúto, že doma by potom tiež chcela mať prvé i posledné slovo. Zaslúžila by si ho.)
Je tu obdivuhodný vzťah medzi scénou a hľadiskom. To som v zásade obdivoval už od začiatku, lebo z týchto protestov sú úplne vylúčení politici, ktorí sa smú len prizerať, čo sa deje a trpko brať na vedomie, že všetko, čo sa tu deje, je úplne mimo toho, čo robia oni. Či je to koalícia alebo opozícia – oni už nemajú čo povedať. Ten dav na námestí SNP nie je iba obyčajným davom, je to zhromaždenie sformované z desaťtisícov slušných a sebavedomých jednotlivcov, ktorí presne vedia – na rozdiel od koaličných aj opozičných politikov - v čom väzia naše problémy. Súčasné „elity“ nedokážu vybudovať slušné Slovensko, lebo sami nie sú slušní. Napokon pri válove sa nepoužíva vidlička a nôž, ba ani servítka. Oni si bahnia vo svojich pi*ašenkoch. Stačí im vytrvalý rypák, nie vychovanosť.
Nie, tých vyše 35 000 jednotlivcov na Námestí SNP, to nebolo iba náhodné odskočenie spoza stolíkov bratislavskej kaviarne, bolo tam celé Slovensko. Bol tam aj farmár Oravec z Východu, ktorý prekvapoval zanietením, ale najmä vecnosťou. Víťaz nad strachom z brutality moci; prihováral sa za spoločný postup sedliakov proti spoločnému postupu poľnohospodárskej mafie na Slovensku a proti vlastnej zbabelosti. Bol tam Juraj Šeliga, organizátor demonštrácií, ktorý pre mňa predstavuje obrovský prísľub pre slušnú slovenskú politiku, pre budúcnosť slušnosti v tejto krajine. Aj študent z Revúcej, ktorý potvrdil, že odtiaľ pochádza nielen Andrej Danko, ale aj slušní ľudia. A všetci, ktorí sa prihovárali za kraje a za mestá, matky, učitelia, burcujúce herečky a herci, krásna a krehká Táňa Pauhofová... A platforma slušného Slovenska – organizátori zhromaždení z celej krajiny. Nadobudol som hlboké presvedčenie, že u týchto ľudí verejné blaho nie je na konci ich snaženia… Prebehlo mi hlavou: Keby v tejto chvíli rozpustili parlament, hoci aj losovaním by z tohto zhromaždenia dokázali vybrať nielen potrebný počet poslancov, ale aj novú vládu. Prinajmenšom by to bol slušnejší a zodpovednejší parlament, aj vláda… Ergo - aj štát.
A čo v tejto situácii oni – napríklad, Drucker? Čo by on teraz dal za možnosť rezignácie? Ako rád by asi zabudol na svoj márny a nezmyselný pokus zmanažovať nezmanažovateľné…?! Lenže - už sa nedá. Je mi toho ľúto. Dlho som si myslel, že práve Drucker bude akýmsi sliepňavým svetielkom v smeráckom prítmí. Ale nie je. On musí teraz dobehnúť svoju smutnú cestu do cieľa na konci slepej koľaji. SMER už pozná. (Ani som sa nenazdal, že po dopísaní tejto vety do toho cieľa práve dorazil…)
A aký je rozdiel medzi rokmi 1989 a 2018?
Kým kedysi do ulíc vyšli zástupy zúfalcov a štrngali kľúčmi za slobodu slova, za najelementárnejšie práva človeka, búrali komunistické normy života a hranice medzi svetmi, v roku 2018 zástupy znalých a sebavedomých (najmä mladých) ľudí chcú vyvzdorovať pre Slovensko slušnosť… Rozdiel teda veľký nie je, je to však výrazný posun v kvalite a čase...
