Urna versus ulica (ako ďaleko je z ulice k urnám?)

Autor: Milan Resutík | 22.5.2019 o 9:20 | Karma článku: 1,00 | Prečítané:  199x

Neviem, koľko tam mohlo byť ľudí. Nebolo ich málo ani priveľa. Faktom je, že pri gotickej vežičke niekdajšieho františkánskeho kostola v petržalskom Sade Janka Kráľa sa v nedeľu mierne zamodralo modrými tričkami... 

Spolu a Progresívne Slovensko zorganizovali totiž predvolebný piknik pre svojich kandidátov do parlamentu Európskej únie, ale vítaní boli aj ďalší priaznivci  a podporovatelia, a tak nie všetci mali na sebe modré dresy svojej politickej ekipy… Keďže sám sa cítim byť priaznivcom a podporovateľom tohto zoskupenia a aj v najbližších voľbách som rozhodnutý voliť práve ich, vybral som sa teda do Sadu Janka Kráľa. Vyložil som svoj príspevok do piknikového hodovania (treska v majonéze) a z úzadia som potom sledoval dianie až do chvíle, kým sa aktivisti koalície SMESPOLU a ich kandidáti do európskeho parlamentu nerozbehli na kortešačku medzi početných nedeľných návštevníkov parku. Ako im to vypálilo, toho som sa už nedočkal.

Hneď na začiatku som si všimol, že mám pred sebou množstvo žien a mužov, ktorí sú odhodlaní vytvoriť niečo nové, a ktorých cesta vedie predovšetkým za niečím a nie proti niečomu alebo niekomu. Podotýkam, mladých žien a mužov.

No na ceste domov som si uvedomil, že popri optimizme hlodá vo mne aj trochu iný pocit, ktorý som viac než pred rokom na tomto mieste popisoval po jednom z protestných zhromaždení na Hlavnom námestí v Bratislave: „Samí mladí. Usilujem sa mať aspoň pocit, že som „jeden z nich“. Veď odo mňa starší je tu len neďaleký Františkánsky kostol. Nadýchal som sa aspoň mrazivého chladu, ale tak trochu aj šťastia: mladí to dajú! Nie sú ľahostajní! Oni si povedia svoje a zakričia dobre nahlas, nikomu nič len tak neprepáčia, lebo chcú žiť v bezpečnej krajine...“

Keď som sa však posadil k večernému čaju, prichádzajú prvé pochybnosti. Veď predsa  jediné, na čo sa už dlhé roky Ficov (predtým Mečiarov) klan – úspešne a zakaždým – môže spoľahnúť – sú mladí ľudia: Lebo oni si síce na tej ulici zakričia, ba možno budú aj dlho kričať, možno dolámu nejakú barokovú bránu na Úrade vlády; ba možno ani to nie. (...)  Oni to už poznajú, že potom, keď si tí mladí poriadne zapochodujú a vybúria sa, vrátia sa do svojich „mamahotelov“ k svojim počítačom a k rozjímaniam na sociálnych sieťach... Sú trpezliví a pyšní, lebo dobre vedia, že tým sa „revolúcia“ skončila a že to budú mať na chvíľu zase vybavené. Ako vždy, ani teraz, ani neskôr do volieb nepôjdu. Nechajú to na nás starcov, na personál mamahotelov, ktorí na poslednej ceste smerom do cintorína, stíhame zvoliť  ešte budúcnosť pre mladých...“

         Keby len časť z mnohodesaťtisícových minuloročných protestov išla v sobotu k volebným urnám, táto spoločnosť by sa zmenila pravdepodobne od základov. Je fakt, že cesta k volebnej urne je síce menej hlučná a menej atraktívna, ale desaťtisíc jednotlivcov pri urnách je – podľa môjho názoru – zmysluplnejšie a účinnejšie než desaťtisícový dav.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Marketér: Deti v predvolebnom spote Smeru? Je to za hranou

Ako by mali komunikovať štátne inštitúcie a darí sa to polícii?


Už ste čítali?