Moji ľudia – moje kraje: Vladimír Dolinay

Autor: Milan Resutík | 31.7.2020 o 9:42 | Karma článku: 6,96 | Prečítané:  1255x

Tešil som sa, keď sa dal na lokálnu politiku. Mladý a s víziou o svete. Korektný a slušný. Keď sa stal štátnym tajomníkom, začal som viacej veriť, že sú tu noví mladí ľudia, ktorí sú zárukou zmeny smerom k politickej slušnosti...

Vlada Dolinaya som spoznal ako učiteľa v slovenskej minoritnej škole v rumunskom Bihore. Vyslalo ho slovenské ministerstvo, aby vzdelával v slovenčine deti zo slovenskej národnostnej menšiny. Nepochybujem, že na tento post doma nemal veľa konkurentov, lebo – úprimne povedané – rumunský zastrčený vidiek nebol žiadnou výhrou: zapadnuté a neprístupné dedinky, osady či lazy, bez vodovodov, dokonca nie v jednom prípade aj bez elektrického prúdu, bez kníh, bez učebníc, bez učebných pomôcok. To bola rehoľa, vskutku tvrdá rehoľa na celý život. Ba dnes môžeme so smútkom povedať, že to bola rehoľa až po smrť... Keďže som sám chodil medzi Slovákov do Rumunska od roku 1968 veľmi často, blízky mi bol každý, kto sa touto cestou uberal.

V to marcové ráno, keď sme na ceste stretli skrehnutého Vlada Dolinaya, prituhlo. Prisadol k nám do auta, aby sa z Huty (rumunsky Šinteu) zviezol do Alešdu, aby nám stihol porozprávať, čo všetko treba urobiť, zorganizovať, absolvovať pre zlepšenie kultúrneho, duchovného, ale aj materiálneho života Slovákov v Rumunsku: pripraviť projekty, požiadať o granty, hľadať sponzorov, zabezpečiť knihy pre školy a pre knižnice, zabezpečiť významných hostí zo „starého kraja“... Keby bol pokračoval s nami aj ďalej, bolo by tých „povinností“ a poslaní isto ďaleko viac. Lebo on nezotrvával iba pri Slovákoch z rumunského Bihoru, ale v srdci nosil aj Vojvodinu, Banát či Chorvátsko. A pravdaže, Kovačicu... On sa nebúchal pateticky do slovenských pŕs, on konal...

Potešil som sa, keď niekoľko rokov po návrate domov vstúpil do lokálnej politiky. On jej totiž vynikajúco rozumel. Bola mu blízka. Mladý, s optimistickou víziou o svete. Korektný, skromný a slušný. No a keď sa v tomto roku stal štátnym tajomníkom, začal som opäť nadobúdať strácajúcu sa dôveru, že napriek všetkým tým novým vydriduchom a obchodníkom so vzdelaním, ktorí vystriedali starých vydriduchov a obchodníkov so všetkým, žijú tu zanietení mladí ľudia, ktorí sa stanú skutočnou zárukou zmeny smerom k politickej slušnosti... Ľudia, ktorí sa mali stať budúcnosťou...          

Za krátky čas, ktorý mal k dispozícii, nestihol ešte vtlačiť svoju pečať do fungovania a rozvoja slovenskej kultúry. Ono to len malo prísť, zatiaľ to bola len vízia, sníval sen o svojej práci, lebo on prácu miloval. A keďže to už definitívne nepríde, znova začínam prepadať skepse, že zmenu, tú sľubovanú totálnu zmenu v živote spoločnosti bude veľmi ťažké uskutočniť, keď odchádzajú takí ako Vladimír Dolinay, štátny tajomník Ministerstva kultúry.

Život pobeží ďalej, ale priestor pre dobro zostane prázdnejší o to, čo doňho mohol vložiť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Odsúdeného Majského zadržali v pražskej nemocnici

O ďalších krokoch rozhodnú české orgány.

Autorská strana Sama Marca

Môj kmeň je lepší ako tvoj (píše Samo Marec)

Existujú dobrí a zlí. Dobrí sme my.


Už ste čítali?