Moji ľudia – moje kraje: Môj kapitán

Autor: Milan Resutík | 4.8.2020 o 10:10 | Karma článku: 8,12 | Prečítané:  1963x

Keby sa Slovenská národná strana nebola tak výdatne pričinila o to, aby sme si slovo kapitán vysvetľovali ako označenie hlúposti a idiocie, tento príbeh by som si asi už ani nepripomenul.

Môj nadporučík sa v roku 1968 stal kapitánom. Zakrátko po sovietskej okupácii Československa však jeho manželka utiekla aj so svojím milencom na Západ. Zanechala – vtedy už kapitánovi - dve alebo tri malé deti. Presne si nepamätám ich počet. Staral sa, ako sa dalo. Myslím, že to bolo v roku 1971, keď mu boľševická previerková komisia dala na vedomie, že z československej ľudovej armády musí odísť, keďže má príbuzných, teda manželku, na kapitalistickom Západe.

Azyl a živobytie našiel napokon v bratislavskom dopravnom podniku, kde sa zamestnal. Už nebol kapitánom, ale vodičom MHD. Denno-denne jazdil autobusmi mestskej dopravy a na soboty i nedele si priberal služby navyše, aby jeho deti mali všetko, čo potrebujú, aby nestrádali. Robil maximum pre to, aby netrpeli neprítomnosťou matky. Vodieval ich poctivo do škôlky, neskôr do školy. Cez víkendy sa občas aj ony prevážali s ním v autobuse počas jeho víkendovej brigádnickej služby spopod bratislavského Nového mosta do krematória a späť, lebo ich nemal kde a u koho nechať...

Do tej istej škôlky (alebo už školy?) vodila svoje deti pani, ktorej manžel po ruskej okupácii v roku 1968 ušiel so svojou milenkou na Západ. Žene zanechal dve alebo tri malé deti. (Skutočne si nepamätám, ktorý z nich mal dve a ktorý tri deti. Isté je len to, že tých detí summa summarum bolo päť.) A podstatné je ešte to, že okrem osudu môjho kapitána s tou paňou spájalo, že bývali v jednom činžiaku. Každý však v inom vchode. Teda hneď vo vedľajšom, no na tom istom poschodí. Často a hodne sa stretávali a rozprávali vo voľných chvíľach o svojich osudoch, zašli si občas na kávu a veľmi si pomáhali nielen morálne, ale i prakticky. Teda - aj s deťmi.

Slovo dalo slovo, až si jedného dňa zmysleli, že by sa všetko dalo zjednodušiť, keby prebúrali stenu medzi jej bytom a jeho bytom a spravili tam nové dvere. Nebudem naťahovať: napokon vo veľkom spoločnom domove žili moje deti, tvoje deti a navyše si prirobili naše dieťa. A šťastia bolo neúrekom. Keďže toho šťastia bolo skutočne až na rozdávanie, rozhodli sa podeliť sa s ním a posunúť ho tam, kde chýba ešte viac. Z detského domova si priviedli domov „ich“, teda celkom cudzie dieťa. Nie jedno, lež dve! Jeden z tých dvoch ich bol malý Cigánik, ako sa vtedy hovorilo...

Dobre lebo nebárs, vravieva sa v slovenských povestiach. Žili, usilovali sa, tešili aj trápili sa, ako to už v živote býva. Všetko išlo, ako sa patrí, len malý Cigánik sa čoraz častejšie a intenzívnejšie nedokázal vpratať do svojej počernej kože, ba ani do rodiny. Skrátka, problémové dieťa, ako sa vraví - neprispôsobivé. Každým dňom to bolo horšie a horšie, až to došlo tak ďaleko, že s hanbou a ľútosťou museli prísť do detského domova a priznať, že to jednoducho nezvládajú a že sa ho musia vzdať, lebo sa im pred očami rozpadá celá veľká rodina...

A tak z detského domova odchádzali zronení bez chlapčeka. Nevedno, či s pocitom úľavy alebo s pocitom prehry. Po jeho odchode však nastalo v dome ticho a mier, po ktorom túžili. Mesiac, možno aj dva. Časom sa však ticho prehlbovalo a mier sa vytrácal. Celá tá masa ľudí, celá obrovská rodina postupne pochopila, že nič nie je tak, ako bývalo a ako by malo byť, že aj keď ich je síce veľa, cítia sa nekompletní, je ich akosi primálo. Začali dokonca medzi sebou hľadať vinníka, kto túto situáciu zapríčinil. Niekoľkokrát ho išli navštíviť aj do domova, vždy však prevládalo medzi nimi napätie a nervozita. Každý si v sebe nosil aj určitý pocit viny. Pani riaditeľka im síce stretnutie nepovolila, aby sa nejatrili chlapcove staré rany, no zakaždým k nim pristupovala s pochopením a s istou ľútosťou.

Jedného dňa sa však s malou dušičkou a s prosíkom znova vybrali do detského domova. Pani riaditeľke pokorne vysvetľovali, ako veľmi im Cigánik chýba a ako sa im bez neho ťažko žije a ako veľmi by ho chceli vziať znova k sebe domov. Pani riaditeľka váhala, no napokon slzám a prosbám neodolala; spoznala, že sú úprimné. Privolila, no o návrate malo rozhodnúť stretnutie rodiny s chlapcom, či aj chlapec bude zdieľať rovnaké pocity.

Sedem detí a dvaja rodičia nervózne postáva v spoločenskej miestnosti detského domova. Je tam pani riaditeľka, ale aj opatrovateľky, možno aj nejaká psychologička, snáď aj... Otvoria sa dvere a v nich sa zjavil Cigánik. Zastal, zarazil sa, v tom okamihu sa však rozbehne k „otcovi“ a oblapil ho okolo pása, prisal sa k nemu ako pijavica. A usedavo sa rozplakal. Vzápätí sa usedavo rozplakal aj otec, „rozplakávajú“ sa jeden za druhým celá rodina, pani riaditeľka, psychologička aj opatrovateľky, upratovačky.... Všetci, ktorí majú oči a slzy, plačú. Toľko šťastného plaču sa človeku málokedy podarí zažiť.

Mal by teraz zazvoniť zvonec, ktorý by urobil rozprávke koniec.

Viem už len toľko, že rodina bola od tejto chvíle nielen šťastná a krásna, ale veľmi dúfam, že šťastná a krásna bude až dovtedy, kým nepomrú, ako sa to v slovenských prostonárodných povestiach píše, lebo keď som sa s nimi naposledy(takmer so všetkými) stretol hádam pred tridsiatimi rokmi pod mostom SNP v Bratislave, čakali na autobus do Petržalky. Najstaršia dcéra priviedla medzi nich do rodiny nového človiečika – syna, vnuka a synovca a oni tam všetci kompletne šli na krstiny.

 

(Tento príbeh sa skutočne stal. Má päťdesiat rokov, cca. Keď mi ho môj kapitán rozprával, sem-tam sa mu zatrblietali slzy v očiach. A priznám sa – aj mne. Uvedomil som si, že niekedy, ak sa bolesť spojí s bolesťou, výsledkom nemusí byť dvojnásobná bolesť, ale znásobené šťastie...

Ale aj tak: Nie je to úžasné, že z bolestí dvoch ľudí môže vyrásť toľko šťastia pre toľkých ľudí? Myslím, že tu je šanca aj pre človeka.

Je nádherné, ak chce človek rozprávať o láske a o šťastí a nemusí si vymyslieť ani slova.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?