Moji ľudia - moje kraje: Rudolf Dobiáš

Autor: Milan Resutík | 18.8.2020 o 15:45 | Karma článku: 5,40 | Prečítané:  455x

Nie často mávam pocit, že by som sa mal pred niekým ukloniť. Stretnúť spisovateľa, priateľa, najmä však Človeka Rudolfa Dobiáša je takým veľkým sviatkom, až sa spytujem, či som si zaslúžil, aby som ho mohol označovať za priateľa..

Obálku knihy Rudolfa Dobiáša navrhol Miroslav Cipár.  Foto na obálke Miroslav DobiášObálku knihy Rudolfa Dobiáša navrhol Miroslav Cipár. Foto na obálke Miroslav Dobiáš

Predovšetkým - je to rovný človek. No tak, rovný ako rovný. Mierne prihrbený. Akoby stále trochu zadýchaný, unavený, ba možno akoby bol v stálom strehu. Akoby na tom mierne prihrbenom chrbte ešte stále nosil nielen všetok smolinec jáchymovských táborov a baní, ale aj kruté osudy spoluväzňov. Nie je utáraný, kedykoľvek je však pripravený rozprávať. On totiž má o čom hovoriť, ajáj. Preto neúnavne chodí medzi mladých i starých, študentov i dôchodcov, robotníkov aj intelektuálov, skrátka všade, kde sa nájdu nejaké uši; a rozpráva, označuje, menuje: udalosti, miesta, deje, protagonistov a dejinné súvislosti. No v každom prípade – radšej píše. Spomína, lebo spomínanie znamená nezabudnúť. A napísané zostáva...

Poďme po poriadku: Pár týždňov po dovŕšení osemnástich rokov ho tesne pred Vianocami priamo z rodičovského dvora komunistická tajná služba odviedla ako vlastizradcu. Tak ako bol, v starých teplákoch a v starých bagančiach, v ktorých prežil aj nekonečné týždne výsluchov i eštebáckych bitiek, ba hádam aj súdny proces. Boľševický senát mu vymeral osemnásť rokov natvrdo.

Z trestných táborov a uránových baní sa domov vrátil ako 26-ročný v rámci veľkej amnestie v máji roku 1960. Aj naďalej však zostal – eufemisticky povedané – občanom druhej kategórie: Po väzbe nasledovala vojenčina medzi pétepákmi, po nej vymetal československé bane ako „delegát“ (brigádnik) za rôzne podniky, hoci ako politický kriminálnik nevyhovoval ani tam. Najviac ale trpel, keď režim ubližoval deťom väznených rodičov napríklad tým, že im bránil v možnosti ďalšieho štúdia...

Aj keď Rudolf Dobiáš je verejnosti známy predovšetkým ako citlivý básnik, bravúrny autor pre deti, rozhlasovej drámy, prozaik, významne sa prezentuje aj ako publicista. Najmä po roku 1989. V rôznych dobových novinách a časopisoch uverejňoval početné vlastné komentáre i recenzie umeleckých diel a podujatí, poskytoval rozhovory, ale aj sám pripravoval rozhovory s inými. Je zakladateľom a dlhoročným šéfredaktorom mesačníka politicky prenasledovaných Naše svedectvo...

Vo vydavateľstve Hlbiny v Bratislave mu práve vyšla kniha Ako sa spieva v klietke. Je to taká zvláštna knižka. Vtiahol do nej nielen spomienky na svojich väzenských kamarátov, ale aj tých, ktorých nachádzal v neskoršom „slobodnom“ aj slobodnom svete. Akoby teda prišla po zbere úrody. Vybral sa na šíre pole svojej literárnej či publicistickej tvorby ako dobrý hospodár aj po žatve. Paberkoval, aby na brázde nezostal ani jeden klások z úrody toho, čo dlho pestoval a vypestoval. Starostlivo zbieral všetko: krátke i dlhšie články, novinové rozhovory, svedectvá, dokumenty, úvahy, eseje... Skrátka, dobrý hospodár. Ani zrnko nesmie vyjsť nazmar. Znovu prežiť i zdeliť iným, ako sa spieva v klietke. A hlavne porozprávať o tom, či človek môže byť slobodný aj v klietke, že musí milovať a veriť. Slobodu máme predovšetkým v sebe, nie okolo seba: „Tak ako je to s tou slobodou? Je to dar alebo pôžička s vysokým úrokom? Túto dilemu sa mi nepodarilo vyriešiť. Radšej som to nechal na báseň:“

 

ty, čo ma objímaš

a čo mi vravíš Pane,

bremeno milované

a ohrdnutá tiaž,

ty, čo sa zamykáš

do útrob starej bane,

lampa, čo vo tmách planie

k úfnosti baníka,

ty brána väzenia,

ty večne väznená,

ty, čo si jedno v mnohom,

ty, čo si sestra s Bohom.  

 

Človeku v klietke síce nie je veľmi do spevu, ale o tom, či dokáže byť slobodný aj v klietke, rozhoduje sám... Lebo sloboda je sestra s Bohom...

V súvislosti s Rudolfom Dobiášom by sme sa snáď mohli zamyslieť, či je viac spisovateľom alebo svedomím. No mohli by sme otázku aj otočiť, čo potrebuje Slovensko viac – spisovateľa alebo svedomie?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: PCR testy odhalili dvetisíc nakazených, zomrelo 30 pacientov

PCR testy na Slovensku odhalili už viac ako 109-tisíc nakazených.

Bez lockdownu budú ťažké Vianoce, varujú niektorí experti

Nemocnice sa plnia, trend nie je dobrý, hovoria.


Už ste čítali?