Uprostred trasoviska

Autor: Milan Resutík | 4.12.2020 o 7:30 | Karma článku: 5,38 | Prečítané:  371x

Keď si s nostalgiou spomeniem na spisovateľa Otu Pavla, pomyslím si, aká je to škoda, že práve on „prišiel o rozum“. No panický strach ma chytá, keď si uvedomím, že taký, ktorého si volí celý národ do čela, rozum nikdy nenájde.

Hľadím na našu politickú scénu, skôr trasovisko a tak mi napadne: Niekdajší vynikajúci český spisovateľ, aj športový spisovateľ i skvelý reportér Ota Pavel v Epilógu svojej skvostnej knihy Smrť krásnych srncov stroho konštatoval krutú realitu: „Zbláznil som sa na zimnej olympiáde v Innsbrucku. Zatiahol sa mi mozog, ako keby prišla hmla z Álp. ... Toto prvé obdobie nebolo strašné pre mňa, ale bolo strašne pre tých, ktorí ma pozorovali a mali radi. Ja som sa cítil vlastne blažene a všetko som robil vášnivo a z presvedčenia. Niekedy to bolo dokonca príjemné, je krásne byť žehnajúcim Kristom...“ To nebol len taký povzdych do vetra. Ota Pavel bol mimoriadne inteligentný a keďže bol taký, bol hlavne skromný a podľa všetkého aj ohľaduplný voči svojim blízkym a okoliu. Snáď by som to povedal aj inak; Otu Pavla síce mozog zradil, ale rozum ako taký nestratil. A pokiaľ áno, vždy len na krátko a vždy to malo dosah len na úzky okruh najbližších ľudí. (Pravdaže, ani to samo osebe nie je výhrou, skôr tragédiou...) Najdôležitejší na tom je však fakt, že Ota Pavel vždy dokázal s triezvou hlavou zhodnotiť svoje možnosti a schopnosti.

U väčšiny ľudí, ktorí si svoj stav neuvedomujú a hlavne nepripúšťajú, by však už aj gynekológ so stopercentnou istotou dokázal na prvý pohľad diagnostikovať, akou chorobou pacient trpí. A tak isto by rovnako so stopercentnou istotou by dokázal stanoviť aj adekvátnu terapiu, ktorá je nevyhnutná a ktorá by sa mala naštartovať tým, že ho najprv uložia do správne chránenej postele a že kľučku na dverách by bolo vhodné odmontovať smerom von z izby. Skrátka umiestniť ho do na to určených „chránených dielní“, kde by sa mohol venovať adekvátnym činnostiam.

A tak zakaždým, keď so smútkom uvažujem nad Otom Pavlom, s bolesťou si pomyslím aj na to, aká je to škoda, že práve Pavel stratil svoj briskný rozum a že s takýmto poznaním žil celé roky. No nie som si istý, či ma nevedie do zúfalstva ešte viac, keď si uvedomím, že taký, ktorého si volí celý národ do svojho čela, rozum nikdy ani nenájde. Nie, netrápim sa ani tak kvôli tomu, že on ten rozum nemá, ale že sme si práve takého vybrali ako jedného z nás všetkých... Ako elitu!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stratený mafián Maroš Deák pracoval pre drogového bosa z Afriky

Jachta s kokaínom patrila veľkému šéfovi Paulovi Le Roux.

Výzvy realitného trhu

Lacno a nevkusne. Po rokoch úpadku hľadáme, v čom sme vynikali

Vracajú sa architektonické súťaže.


Už ste čítali?