Boží súd či trestný súd?

Autor: Milan Resutík | 22.2.2021 o 7:00 | Karma článku: 6,42 | Prečítané:  644x

Mal som priateľa. Svojrázny, mierne hysterický. Aj jeho žena. Občas, aby ju vyľakal, si pustil plyn, keď vedel, že žena príde včas. Vždy to skončilo dobre a boli ďalej šťastní a hašteriví. Raz stretla susedu a zdržali sa na káve..

Aj to bol jeden zo spôsobov, ako opustiť tento svet. Popri tragickosti sa v tom však vyskytlo zopár humorných či vtipných prvkov a dokonca aj trápne momenty.

Keď sa to stalo s Milanom Lučanským, mohlo sa to hodnotiť aj ako výsledok akejsi vymakanej tragickej dramaturgie: Na prvý pohľad sympaticky pôsobiaci chlap s rovným a neuhýbavým pohľadom, mnoho rokov nekompromisne bojujúci proti  zločinu, mafii, proti gangstrom. Sebavedomý, odvážny a možno aj rovný človek. Zločinecký reťazec, na ktorého konci sa v konečnom dôsledku ocitol on sám, bol plný známych aj neznámych podvodníkov, zlodejov a zrejme aj vrahov alebo aspoň objednávateľov vrážd.

Úspešný človek, ktorému nemožno poprieť, že nemálo dobrého spravil aj pre spravodlivosť. Náhle však stratil nimbus ochrancu spravodlivosti a pomstiteľa zla, aby si v samote väzenskej cely do dôsledkov uvedomil, že všetko pozitívne, čo v živote vykonal, sa stratilo v temnote slabosti či poblúdenia, keď sa nedokázal vzoprieť lákaniu nečistých volaní. Rozhodol sa teda pre tragický krok človeka, ktorý nakoniec prehral nielen svoj boj, ale celý svoj život – nie hop, lež trop!

Krásna literatúra myslí na takéto osudy (napr. Ostrovskij: Bankrot atď.), má istý zmysel aj pochopenie pre Lučanského spôsob riešenia svojich zlyhaní; odborná právna literatúra (aj prax) má iný pohľad: ľudia, ktorí sa svojím zločinným konaním dostali do situácie, že stratili nielen svoju česť, ale morálne i materiálne ohrozili aj svojich najbližších a tí by v prípade odsúdenia zostali kruto pošpinení na celý život a okrem toho by zrejme prišli aj o všetky majetky, kvôli ktorým konal tak...

Asi preto sa ten naoko rovný a silný chlap rozhodol tak, ako sa rozhodol. Keďže aj skonal, nie je dôvod riešiť podiel jeho viny ani jeho podiel na škodách. Nebude stáť pred súdom, keďže vinníka už niet, nebudú sa habať majetky. A potom to známe – o mŕtvych len dobre: Odišiel martýr, ktorý sa vedel postarať o rodinu.

Napriek všetkému by sa to dalo povedať aj takto: neodolal síce trestuhodnej a špinavej hre, dokázal však sám v sebe priznať prehru. A vyvodiť si z nej  zodpovednosť. Kráľ kruto, šokujúco, traumatizujúco pre celú spoločnosť, padol... Že by svedomie?

Keď sa to stalo s Böhmom, mohli by sme to vnímať ako produkt vymakanej réžie. Nevedno, či hralo dôležitejšiu rolu svedomie alebo gangsterská česť. Alebo panický strach z toho, čo bude zajtra, pozajtra...

        

Ako je možné, že človek si dokáže siahnuť na život kvôli vlastnému zlyhaniu, pritom však nie je schopný uchrániť mantinely cesty svojej cti pred judášskym grošom? Ako je možné, že sám dokáže vyžadovať (ba často vynucovať si) od ostatných poctivosť a čestnosť a pritom sám vo vzťahu k sebe je schopný ignorovať takúto zásadu? O koľko prirodzenejšie by pre človeka malo byť radšej nemať bohatstvo než ho kradnúť alebo doslova lúpiť?

Alebo žeby nie? Že by sme v génoch mali niečo celkom iné?

(Pamätáte sa? Tí starší svedkovia socializmu určite a možno aj tí mladší sa rozpamätajú: Všetko je naše, všetok majetok patrí ľudu. No napriek tomu každý príslušník pracujúceho ľudu si chcel čo-to  –  podľa možností čo najviac – odštipnúť z toho „nášho“, ktoré prináležalo ľudu. Chcel mať na tom osobnú, individuálnu účasť, lebo kto nekradne, okráda svoju rodinu.)

 

Pocit spoluvlastníctva všetkého všetkými je dnes už pravdepodobne aspoň do minimálnej miery chápaný ako prežitok boľševizmu. Alebo v nás bujnie dodnes? Skúmajme a porovnajme. Zamyslime sa, lebo veď v medzičase medzi voľbami je času dostatok, aby sme sa pripravili na zodpovednosť aj do budúcna. V konečnom dôsledku – o svojom živote mám právo rozhodnúť sám. O jeho kvalite, ale aj o jeho konci. Osobná voľba osobného osudu je teda niečo celkom iné než voľba všeobecná. Napriek tomu, že výsledky oboch sa končia napokon v rovnakej lokalite – v urne. Pravda, pri oboch voľbách sa vkladajú výsledky do inakšej urny. Musíme priznať, že definitívna nie je tá, o ktorej rozhoduje volič, lebo ten sa môže mýliť – (zvyčajne sa mýli), ale ktorú si zvolil Lučanský...

Ťažko s istotou povedať, ako melú božie mlyny, pomaly či rýchlo. V každom prípade účinne zomelú, čo zomlieť majú. Je jasné, že každý by radšej stál pred Božím súdom než pred trestným senátom. Ak sa však pritrafí, že ruky, ktoré desaťtisíce peňazí prenášali ako špinavý judášsky groš od dverí k dverám a z rúk do rúk, priložia k vlastnej hlave vlastnú zbraň, je to na pováženie: Že by svedomie? Že by strach z toho, že mu ktosi tú zbraň tak či tak priloží k sluchám? A koľko bude ešte takých, ktorí sa poberú touto cestou? Alebo ktorí sa do sýtosti najedia liekov?

Hoci iba preto, aby tí „druhí“ a rozhodujúci nemuseli siahať na vlastné hlavy...

Človeku musí byť ľúto stratených životov. Ale oni možno v tomto akte našli ten najprijateľnejší spôsob na zachovanie zvyškov stratenej cti a prípadne aj nečestne nadobudnutého majetku. Je to útek. Útek pred sebou. Útek po nesprávnej ceste do nesprávneho cieľa...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Stratený mafián Maroš Deák pracoval pre drogového bosa z Afriky

Jachta s kokaínom patrila veľkému šéfovi Paulovi Le Roux.

Výzvy realitného trhu

Lacno a nevkusne. Po rokoch úpadku hľadáme, v čom sme vynikali

Vracajú sa architektonické súťaže.

CYNICKÁ OBLUDA

Nezávislé osobnosti

V centrále OĽaNO to teraz vyzerá úplne presne ako v Hitlerovom berlínskom bunkri v máji 1945.


Už ste čítali?