Človek má odísť čistý (Ešte raz C. Barborica)

Autor: Milan Resutík | 12.4.2021 o 9:09 | Karma článku: 6,69 | Prečítané:  472x

V ten večer ťažko chorý muž na invalidnom vozíku mi podal ruku a poprosil ma, aby som mu splnil želanie, s ktorým sa môže zveriť len mne.

Keď som v roku 1996 po šiestich rokoch končil svoje diplomatické pôsobenie v Bukurešti, posledný človek, s ktorým som sa bol rozlúčiť, bol môj vzácny a dlhoročný priateľ Corneliu Barborica. Niekoľko desaťročí nás spájala jeho láska k mojej vlasti a k môjmu národu, no i naopak – moja láska k jeho vlasti a k jeho národu. K našim kultúram a literatúram. A pravdaže, aj vzácne vzájomné ľudské porozumenie. Na vyslovenie je to dosť patetické, ale skutočne to bolo tak. Ak sme sa stretli hoci aj po piatich rokoch, mali sme pocit, že sme sa iba pred chvíľou rozišli...

Podal mi teda ruku, zatiaľ čo v tej druhej držal otvorenú listovú obálku „Je v nej moje najťažšie bremeno, ktoré nosím už štyridsať rokov. Tento list mám veľmi dlho napísaný, no doposiaľ som sa neodvážil poslať ho. Viem, že ty ho dáš do rúk iba Kornelovi a že sa k nemu dostane...“

(Pre tých, ktorí nepoznajú: K. Földvári bol skvelý slovenský publicista, humorista atď., spolužiak Cornelia na FFUK v Bratislave, jeho spolubývajúci na internáte a spolu s Michalom Gáfrikom doživotní najlepší kamaráti.)

Keď mi navrhol, aby som si ten list prečítal, odmietol som. Ja som v tomto prípade iba poštový holub, povedal som.

List som teda odovzdal. Kornel, ktorý mával zvyčajne oveľa bližšie k hurónskemu rehotu než k prehnanej sentimentalite, no tentoraz s vážnou tvárou mi po prečítaní podáva list: „Prečítaj si!“

Tak som si prečítal a chvíľu mi trvalo, kým mi došlo. V celom tom príbehu bolo toľko čistoty a čestnosti, až dych zastavovalo. Lebo v dávnej minulosti sa to odohralo takto: Po krátkom čase spoločného štúdia a priateľstva začiatkom päťdesiatych rokov zatkli vlastizradcu – zlatníka a hodinára z Trenčína, otca Kornela Földváriho. Boli že to mediálne fukoty! Ani pokroková študujúca mládež nemohla medzi sebou držať nepriateľa a tak ČSM (Československý svaz mládeže) zvolal fakultné zhromaždenie, na ktorom navrhli a jednohlasne odhlasovali, že syna záškodníka treba vylúčiť zo školy. Na tom zhromaždení sa zúčastnil aj Cornel Barborica a až oveľa, oveľa neskôr mu došlo, že vtedy aj on vlastne spolurozhodoval o osude jeho najbližšieho priateľa. A od tej chvíle trpel, nedokázal sa dostatočne vysporiadať, zhodnotiť svoje „previnenie“. Až po desaťročiach sa teda rozhodol, že ako starý muž sa musí nejakým spôsobom pokonať so svojou mladosťou. Povedať pardon hoci aj za iných.

„No pozri,“ povedal Kornel Földvári, keď prečítal list. „On sa mi ospravedlňuje a vysporadúva sa so svojím svedomím! A zatiaľ tí ostatní, ktorí ma „odhaľovali“ a aj sami navrhovali vyhnať, sú dodnes na mňa nasraní, že vôbec viem o tom, ako sa správali...“ Ale oni dvaja boli takí dobrí priatelia, že nemuseli o tom ani hovoriť. Oni vedeli. Nie som si istý, či aj ten list, ktorý som niesol, nebol jediný v ich vzájomnej korešpondencii.

Preto si pripomeňme a pamätajme, čo napísal o svojom priateľovi Cornelovi: „V čase, keď viacerí z nás museli mlčať, aj za nás písal o slovenskej literatúre veci, ktoré sa u nás písať nemohli, spomínal ľudí, ktorých tu na dlhé roky vygumovali. Nečudo, že dávno zaslúženej slovenskej štátnej ceny sa dočkal až po roku 1990.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Škandál Kolíková? Niekomu asi preskočilo

Čo hovorí o koalícii kauza ministerky spravodlivosti.


Už ste čítali?